ekonom

Termín veda je vždy spojený s ľudským poznaním alebo objavom, ktoré sú zase synonymom rozumu. Ak niekto dokáže niečo nové objaviť či vyriešiť nejaký logický problém musí sa u tohto človeka vždy nájsť nejaká invencia a rozum. Dokonca rozum(merateľne prostredníctvom IQ) je ako v matematike nutnou podmienkou každého objavu a poznávania. V tejto činnosti náhoda neplatí a každý objav, riešenie problému musí byť podložený príslušnou úrovňou intelektu.
Biblia podáva krásnu myšlienku o význame rozumu. Keď Boh – Jahve sa pýta Šalamúna čo by si chcel vybrať s ponúknutých darov a ten si vyberá rozum. Ďalej sa význam rozumu ešte zvýrazňuje keď Boh hovorí Šalamúnovi keďže si tak dobre vybral všetko ostatné dobre ti bude pridané. Ľudské vysvetlenie danej myšlienky by mohlo znieť, ak máš rozum(IQ) všetko dosiahneš a pochopíš. Ľudstvo od nepamäti hľadá algoritmus ako stanoviť rozum a prišlo na jedine objektívne riešenie, odmeranie IQ človeka. Keď si niekto mysli, že rozum sa odmerať nedá potom treba prijať myšlienku fyzika Kelvina, že „čo sa nedá odmerať nemá význam sa tým zaoberať“. Všetci „veľkí ľudia“ sú známi práve vysokou hodnotou IQ.
V praktickej rovine vedy sa úroveň intelektu odráža v hľadaní nových poznatkov a závislosti, ktoré sú potrebne aby ľudstvo v mentálnej rovine neustále napredovalo. Od nepamäti sa táto činnosť prejavuje písaním vedeckých pojednaní. Postupne sa na meranie intelektu zaviedli tituly, ktoré majú odrážať jeho kvalitu(výšku). Na ich vrchole stoji v súčastnosti laureát Nobelovej ceny.
Každému človeku vždy niečo chýba zdravie, peniaze či iné veci viac či menej potrebné k životu či spoločenskému oceneniu, no rozumu má každý na rozdávanie. Človek veľmi ťažko priznáva, že jeho intelekt je nižší ako toho druhého. Egoistické symptómy človeka vzhľadom k rozumu nás doviedli až do stavu „titulomanie“. V dnešnej dobe je to tendencia priam hrozivá. Cez titul chceme preukázať prednosť nášho intelektu pred ostatnými a tak získať právo riadiť spoločnosť od tej najmenšej jednotky rodiny až po štát či dokonca celosvetové spoločenstva. Stalo sa,že vedecké pojednania stratili ten správny spirit. Píšu sa len kvôli písaniu či titulu. Z vedy sa stal biznis, čo by bolo správne ak by doniesla ekonomické prínosy(nie je problém ich odmerať) alebo povzniesla či potešila ľudského ducha. Žiaľ „najväčší“ ekonomicky prínos vedy v súčasnosti je predovšetkým v edičnej oblasti. Par celosvetovo najvýznamnejších editorov vedeckých pojednaní zarába niekoľko desiatok miliard(60 -70) ročne, pričom skutočný osoh nikoho nezaujíma a je priam mizerný. Podľa mňa najväčšia degradácia poznávania je v spoločenských vedách kde je priam inflácia (vhodne by snáď bolo použiť aj expresívnejšie slovo) nových poznatkov a myšlienok. Veľké množstvo vedeckých pojednaní v tejto oblasti vied nesie v sebe vysokú dávku dekadencie.
Chcem tu uviesť niekoľko upozornení na tento problém. Predpokladať, že Nobelová cena je najvyšším ocenením intelektu je trocha komplikované. Pred par rokmi(môžte si to zistiť presne) ekonóm z Indie nazývaný „bankár chudobných“ navrhol algoritmus ako sa chudobní Indovia môžu uplatnením jeho riešenia dostať z ekonomickej biedy, za čo obdržal Nobelovú cenu. Keď novinári(ivestigatívni) išli po jeho stopách a skúmali situáciu ľudí, ktorí prijali jeho program zistili, že mnohí z nich prišli ešte aj o plechy, ktoré mali na svojich chatrčiach. Nedávno niekoľkí nositelia Nobelových cien za ekonómiu naplnili počítače informáciami z finančných trhov a vypracovali algoritmus, ktorým sa pokúsili predikovať situáciu na Wall Streete v New Yorku. Aj sa im to darilo až nejaký študent zistil, že finančné informácie pre počítače boli „haus numera“ a predpoveď skončila. Je to len nejaký rok keď jeden študent na univerzite kde som pôsobil získal cenu od SAV za najlepšiu študentskú prácu za ekonómiu v príslušnom roku. Keďže som poznal pointu práce tak som musel reagovať a riaditeľovi SAV som poslal mail, že ak také práce môžu byť najvyššie ocenené, tak SAV nie chorá, ale mŕtva. Podľa mňa je situácia v tzv. bežnej vedeckej práci ešte ďaleko hrozivejšia. Aby som „zabŕdol“ aj do prírodných vied tiež možno uviesť niekoľko postrehov, ktoré dokumentujú daný problém.
V polovici 30-tích rokov(kto chce nech si to nájde presne) boli na Nobelovú cenu za fyziku v jednom roku navrhnutí okrem iných Edison, Tesla a nejaký fyzik, ktorého meno som zabudol(taktiež si ho môžete nájsť) a práve on tu cenu získal. Pritom si myslím, že ak by sme sa spýtali „bežných fyzikov“ veľmi malo by ho kto poznal, ale tých dvoch určite. Objaviteľ magnetickej rezonancie Damadian sa laureátom Nobelovej ceny nestal, ale niekoľkí, ktorí našli jej jednotlivé aplikácie v praktickej činnosti už áno. Z gymnaziálnych čias sa pamätám na niektorých chemikov či biológov(tieto vedy som mal v obľube), nositeľov Nobelových cien, ktorí vypracovali rôzne teórie a ktoré sme sa učili no dnes sú už ich myšlienky „ta tam“.Takých príkladov možno iste nájsť a aj vy ich poznáte za cele priehrštie.
Ako vybŕdnuť z titulománskej situácie? Veľmi peknú a jednoznačnú myšlienku načrtol Prof. Riečan(matematici určite vedia o koho ide) keď si položil otázku, prečo je naše vysoké školstvo na tak nízkej úrovni a v zapätí na ňu aj odpovedá keď konštatuje, že príčinou je pedagogický zbor. Každý jednoznačne chápe, že existuje priamy vzťah medzi vedou a inteligenciou(rozumom). Vedecký objav môže priniesť len ten človek, ktorý ovplyva vysokou dávkou rozumu. A tento vzťah sa narastajúcou komplikovanosťou poznania neustále zvyšuje. Tam kde mi nevidíme závislosť ešte neznamená,že tam neexistuje. Musí prísť človek s vyššou úrovňou logiky a objaviť ju. Ak má byť každý titul výsledkom nového vedeckého poznania t.j. vedeckého pojednania(článku) musíme sa dohodnúť ako tuto úroveň stanovíme, aby titul dostal len ten kto si ho aj reálne zaslúži.
Ako bolo konštatované najpresnejšou mierou pre zistenie ľudského intelektu je IQ test. Zmyslom IQ testu je stanoviť akú hodnotu má konkrektný človek a aké množstvo ľudí z určitého počtu má vyšší intelekt(logiku myslenia) a koľkí nižší. Z toho jednoznačne vyplýva, že je logické konštatovať o IQ teste ako nutnej podmienky pre získanie vedeckého titulu. Na jeho základe je potom možno ľahko určiť príslušnú hodnotu pre vedecký titul. S Gaussovho normalného rozdelenia početnosti totiž vieme, že presne polovica ľudí ma vysoký intelekt a druha polovica zase podpriemerný. Priemer rozdeľuje ľudí na presne dve rovnaké polovice(50% vyšší IQ a 50% nižší). Keď akceptujeme nízku úroveň poznania(hodnotu IQ) veľké množstvo ľudí sa bude môcť pochváliť vedeckým titulom, ak vysokou iba málo. Ak by sa napríklad stanovila pre dosiahnutie titulu PhD hodnota IQ 120(približne 10 % populácie) na Slovensku by takýchto ľudí mohlo byť viac ako 500 tisíc. Pre Docenta nad hodnotu 130(približne 2% populácie) na Slovensku by takých ľudí mohlo byť do 110 tisíc a Profesor s hodnotou 140(približne 0,2 % populácie) t.j. asi do hodnoty 11 tisíc ľudí. Ak by sme akceptovali tieto logické kritéria neexistovala by obava, že vedecký titul bude v nespravených rukách, ale naopak získal ho človek a vysokým intelektom.
Ak chcete vaše dieťa zapísať do školy pre mimoriadne nadané deti a gymnázium, ktoré je v Bratislave a ministerstvom hodnotené ako najlepšie na Slovensku a kde je riaditeľkou pani Laznibatová musí vaše dieťa okrem iného absolvovať IQ test a dosiahnuť určitú úroveň. Čo je absolútne správne. Myslite si že bez kritéria IQ by škola s inými žiakmi dosiahla taký úspech? Vedecký titul však dosiahnete aj bez kritéria IQ. Zaujímave by bolo uplatniť uvedené kritérium u existujúceho pedagogického zboru na vysokých školách. Koľkí by ho splnili? Možno by boli univerzity kde profesorov a možno aj docentov ani nemali.
Rozdelenie populácie pre získanie vedeckého titulu podľa týchto kritérií by na Slovensku absolútne postačovalo a rešpektovalo dostatočnú požiadavku spoločnosti na tituly pre školstvo a prax. Vysoké školstvo by malo pedagogický zbor dostatočne vedecky fundovaný a schopný poskytnúť adekvátne vzdelanie mladej vedychtivej generácií. Žiaľ prax v oblasti titulov je dehonestujúca, keď ho dostavajú aj tí ktorí si to nezaslúžia nakoľko ich intelekt(IQ) je podpriemerný.

Malejčik Albín pedagogekonom