ekonom

Malá pripomienka, ale s dôležitým významom pre štátny rozpočet

Motto:Ak niekde nevidíme logiku to neznamená, že sa tam nenachádza.

Štátny rozpočet je najdôležitejší dokument(zákon) vo väčšine štátov, Slovensko nevynímajúc.  Tento dokument definuje  spôsob finančného hospodárenie štátu vo vzťahu občanom a podnikateľským subjektom. V podstate sú známe tri prístupy vládnych orgánov k rozpočtu: vyrovnaný, prebytkový a deficitný.

Pri vyrovnanom rozpočte vládne organy vydávajú na svoju činnosť, ale aj na investovanie v štáte len také množstvo kapitálu, ktoré získali zo ziskov či odvodov zo štátnych podnikov  a organizácií ako aj z daní všetkých podnikateľských subjektov a obyvateľstva.Takýto prístup k rozpočtu sa všeobecne definuje ako najoptimálnejší a charakterizujeme ho ako zodpovedný prístup vlády k občanom a podnikateľskej sfére. Ako sa konštatuje, vláda „hrá“ pri takomto prístupe s občanmi a podnikateľmi vo finančnej sfére „poctivú hru“. Nesiaha priamo či nepriamo na kapitál vlastnený jednotlivými ekonomickými subjektmi v štáte. Každý hospodári so svojim reálne vlastneným kapitálom.

Niekto by mohol namietať, že prostredníctvom daňového systému štát vlastne siaha na súkromný kapitál, ale to sa nezakladá na pravde. Štát preberá na seba zodpovednosť za realizáciu činnosti a služieb, ktoré podnikateľské subjekty nerealizujú alebo len v obmedzenej miere a daň je vlastne cena za tieto aktivity.  Viacerí by mohli namietať, že štát niekedy na seba preberá činnosti(podľa niektorých dokonca vykonáva aj zbytočné), ktoré by zvládli aj jednotlivé podnikateľské subjekty, ba svojim spôsobom aj hospodárnejšie(za nižšiu cenu čiže vlastne daň). Činnosti a iné náležitosti, ktoré sú na vládu delegované schvaľuje parlament a podobne je to aj daňovým systémom. Demokraticky(voľbami) zmeňme parlament na taký, ktorý bude podla voličov akceptovať a preferovať iné aktivity(ich) a máme úplne iný rozpočet. Žiadny rozpočet štátu preto vlastne nie je dobrý ani zlý, ale v demokracií prostredníctvom parlamentu je v ňom vyjadrená vôľa občanov voliteľov vzhľadom k finančnému hospodáreniu vlády.

Prebytkový rozpočet jednoducho vyjadruje ekonomickú situáciu keď vláda viacej vyberie a menej ako vybrala minie na svoju činnosť. Takýto stav je v súčasnosti veľmi vzácny a praktický sa vo vyspelých ekonomikách ani nevyskytuje. Mnohí politici hlavne opoziční na Slovensku toto riešenie navrhujú s odôvodnením, že sa v súčasnosti nachádzame v priaznivých ekonomických časov a mohli by sme si niečo ušetriť na tie ťažšie. Má to svoju logiku napriek určitej skepse nie bezdôvodnej. Pred niekoľkými rokmi Nórská vláda sa dostala do situácie prebytkového rozpočtu keď nevedela načo má logicky minúť ďalšie financie.  Žiaľ obyvateľom, voličom sa to nepáčilo, vláda padla a boli nové voľby.

Deficitný rozpočet sa považuje za kontroverznejší ba priam nebezpečný pre ekonomickú stabilitu v štáte(ekonomická teória sa dokonca snaží zadefinovať kde sa nachádza hranica tejto nebezpečnosti).  Takýmto spôsobom vytvorený rozpočet je charakteristický tým, že vládne orgány môžu vydať z hľadiska svojej ekonomickej moci väčšiu hodnotu finančného kapitálu na svoju činnosť a investovanie  ako ktorú získali zo štátnych podnikov a organizácií  ako aj z dani všetkých podnikateľských subjektov a obyvateľstva. Samozrejme takýto prístup k rozpočtu má svoje následky.

Ako v prírode(zákon zachovania hmoty a energie) aj v ekonomike musí platiť zákon rovnováhy hodnoty a zisku(je to trocha zložitejšie o tom snáď nabudúce).Ak vláda vydala viac finančného kapitálu ako získala tak takýto stav spôsobuje ekonomickú nestabilitu, musia nastúpiť procesy, ktoré zabezpečia postupne rovnovážny stav. Kapitál sa do štátneho rozpočtu musí dostať nejakými cestami, priamo či nepriamo, aby bola zabezpečená a nastala ekonomická rovnováha. Deficitným rozpočtom štát priamo siaha na kapitál obyvateľstva a podnikateľských subjektov. V tomto prípade štát vo svojej podstate vydáva do finančného obehu nekryté peniaze(v pravom slova zmysle sú to „falošné“ peniaze nekryté žiadnymi novovytvorenými hodnotami). Ak by tento čin spáchal občan alebo podnikateľsky subjekt(zase trocha komplikovanejšie) vzťahuje sa naň trestný zákon, ktorý je považovaný a opodstatnene za jeden z ekonomicky najprísnejších, Štát z hľadiska svojej ekonomickej moci tento čin môže beztrestne využívať a skoro všetky štáty ho aj realizujú. Snáď malá poznámka, že existujú štáty, ktoré celý rozpočet napĺňajú len týmto spôsobom a sú relatívne aj celkom ekonomicky vyspelé.

Pri deficitnom rozpočte je v ekonomickom systéme viacej finančného kapitálu, ktorých výška je reprezentovaná nekrytými finančnými prostriedkami emitovaných vkladov. Najznámejším počinom ako podnietiť vznik ekonomickej rovnováhy je inflácia. Finančný kapitál obyvateľstva a podnikateľských subjektov sa znižuje(vlastne je odvádzaný do štátneho rozpočtu) a priamoúmerné je vymedzený výškou inflácie. Samozrejme sú aj ďalšie už menej významné počiny vlády, ktoré prispievajú k nastoleniu rovnovažného ekonomického stavu napr. deficit obchodnej bilancie(ak to vláda dokáže zabezpečiť). Jednoznačne možno povedať, že deficit každej vlády v konečnom dôsledku garantujú a zaplatia občania a podnikateľské subjekty. Toto konštatovanie, priam zákon platí ovšem len za určitých podmienok. Ekonomický systém musí byť uzavretý a nesmú doň vstupovať ani vystupovať iné menové prostriedky okrem vlastných, čo v dnešnom svetovom hospodárstve prakticky ani nie je celkom možné. Niečo podobné Slovensko uplatňovalo pri svojom vzniku v roku 1993 keď určitý čas akceptovalo klíringový obchodný systém.

V globálnej ekonomike platí „trocha“ iný mechanizmus pre deficitné rozpočty. Aby som poukázal na základný princíp fungovania deficitného rozpočtu v globálnej ekonomike uvediem jednoduchý príklad na báze dvoch štátov. Predpokladajme, že dva štáty sa dohodnú na vzájomnej menovej únií(zavedú spoločnú menu), ako to platí v súčasnosti aj v EÚ. V oboch štátoch sa vyberie pre vládu vo forme štátneho rozpočtu 100 jednotiek príslušnej meny, ktoré budú obhospodarovať 100 jednotiek novovytvorenej hodnoty, čiže spoločne 200 jednotiek pre obe kategórie. Keďže rozpočty sú vyrovnané ekonomická rovnováha je bezproblémová a každý z nich hospodári „za svoje“. Keď jeden zo štátov sa rozhodne(bude mať dovolené) vytvoriť deficitný rozpočet a vydá ďalších 100 jednotiek peňažného kapitálu do ekonomického systému, v príslušnej colnej únií bude obiehať 300 jednotiek finančného kapitálu, ale množstvo úžitkovej hodnoty zostane rovnaké 200 jednotiek. Netreba veľkú úvahu k tomu, aby sme mohli konštatovať, že štát, ktorý vytvoril deficitný rozpočet ekonomicky bude čiastočne žiť na úkor druhého. A tak nejak podobne to prebieha aj v Európskej menovej únií a vlastne aj hospodárskom systéme na celom svete. Samozrejme trošku komplikovanejšie a ekonomicky zahmlenejšie nakoľko tu sa nachádza väčšie množstvo štátov s rôznou ekonomickou úrovňovou a politickou silou. Jednoznačne možno povedať, že na splatenie svojich deficitných rozpočtu nemá žiadna krajina ekonomickú silu ani odhodlanie.

Ešte s väčšími následkami doplácania pre niektoré krajiny by sa vyvinula situácia pri zániku Európskej menovej únie. Situácia, ktorá nie je absolútne vylúčená viď Grécko, Taliansko, Španielsko či Portugalsko. Výhodu by mali štáty s najväčším deficitom pričom by ju zaplatili štáty s menším, podpriemerným kumulatívnym deficitom rozpočtu. Myslite si,že jednotlivé štáty, rozpočtovo najviac deficitne, by seriózne jednali a dorovnali svoj dlh pri zániku menovej únie? Som absolútne presvedčený, že takéto riešenie nemá nádej na úspech a brexit nám môže byť poučením. Na riešenie deficitu rozpočtu možno ešte použiť aj nastroj obchodnej bilancie to si však vyžaduje silu štátu v politickú, hospodársku a hlavne vojenskú.

Súčasná filozofia ekonómie(a je preferovaná) je postavená na dlhu.Občan, ktorý šetri aby si mohol niečo kúpiť je na tom horšie ako ten, ktorý si na tuto vec požičal. Dôkaz, hodnota dolára ako „najistejšej“ meny sa za 100 rokov prepadla skoro 100 násobne. Čo ste si pred 100 rokmi kúpili za 1 dolár teraz potrebujete 100. A tieto pravidla platia aj pre štáty.

V súčasnej ekonomike je priveľa kapitálu. Dôkazom sú úrokové miery hlavne pre vklady. Predstavte si riešenie, že štát si požičia kapitál od ECB, ktorý má úrokovú mieru na úrovni 0% a začne ho požičiavať obyvateľstvu za nižší úrok ako komerčné banky, ale ešte vždy zo ziskom.Tu „kuca pacu“ bank si neviem predstaviť.

Ak v EÚ existuje seriózny záujem na jej prežití a budúcnosti, musí sa dodržiavať ďaleko prísnejšia fiškálna disciplína vzhľadom k statnému rozpočtu. Je síce pravdou, že úroveň deficitu v Európskej menovej únií je stanovená na úrovni 3% HDP, ale sa vždy hľadajú „objektívne“ dôvody ako ju porušovať čím sa zakladá potenciál, aby niekto mohol žiť na úkor iných. Dokonca si myslím, že vzťahovať deficit rozpočtu k HDP nie je objektívne(o tom snáď nabudúce) lebo podľa mňa existujú ďaleko vhodnejšie ekonomické ukazovatele pre jeho stanovenie.

Z predznačených úvah jasne vyplýva, že volanie po vyrovnanom či dokonca prebytkovom štátnom rozpočte sú nezodpovedné a nezakladajú sa na serióznom ekonomickom poznaní(viď Taliansko). Aký deficit statného rozpočtu by si vlastne malo Slovensko dovoliť „zodpovedne“ stanoviť? Keď chceme postupovať seriózne a korektne voči iným štátom, ani nedoplácať ani žiť na úkor druhých, náš štátny rozpočet by mal rešpektovať priemer deficitov v Európskej menovej únií. Ako sa dopracovať k uvedenému priemeru? Odpoveď je jednoduchá: Vypočítať súčet rozpočtových deficitov všetkých štátov Európskej menovej únie a vzťahovať ho, najspravodlivejšie k novovytvorenej hodnote vyprodukovanej v týchto štátoch. Pomer deficitu a novovytvorenej hodnoty , ktorý platí pre priemer štátov Európskej menovej únie nech platí aj pre Slovensko a na tomto základe stanoviť úroveň statného rozpočtu. Uvedený spôsob výpočtu deficitu by mal byť platný pre všetky štáty únie. Týmto spôsobom výpočtu deficitov nastolíme objektívnu hospodársku rovnováhu a zabezpečíme, že každý zo štátov Európskej menovej únie nebude ekonomicky žiť na úkor druhého. Dokonca si myslím, že všetky kumulatívne deficity jednotlivých členských štátov pre poriadok by sa mali vyrovnať týmto spôsobom. Výpočet vyprodukovanej novovytvorenej hodnoty nie je žiadny problém a som absolútne presvedčený, že Slovenské ministerstvo financií má celý rad výborných matematikov, ktorí to zvládnu bez problémov.

Malejčík Albín  docent – ekonóm – pedagóg v. v.